History

Galanta ležiaca v centre Matúšovej zeme na Južnom Slovensku bola statkom Esterházyovcov a rodina vo svojom aristokratickom prímení storočia uchováva svoje tunajšie korene. V usadlosti sa nachádzajú až dva kaštiele Esterházyovcov: menší a skromnejší, pôvodom zo 17. storočia, ktorý neskôr bol prestavaný v barokovom štýle, a jeden celok, ktorý je svojimi rozmermi impozantnejší, a ktorý významným, avšak v širšom kruhu skoro neznámym reprezentantom historizujúcej architektúry kaštieľov z 19. storočia v Maďarsku. Kým prvotne spomínaný už ako obnovený slúžil na kultúrne účely, ten druhý desaťročia stojí prázdny a jeho stav sa zhoršuje, iba teraz sa zobúdza z dlhého spánku Šípkovej Ruženky, vďaka miestnym nadšencom a – aspoň tak dôležitým – odborníkom.

Ak by sme chceli vyznačiť historicko-umelecké a historicko-architektonické miesto kaštieľa počas jeho rozkvetu v 19. storočí, tak musíme sa pozrieť viac ako jeden a pól storočia dozadu. Musíme začať s konštatovaním, že v architektúre Maďarska harmonicky pokojný, šľachetne jednoduchý klasicizmus v 40-ich rokoch 19. storočia vystriedala dynamická a rušná romantika s nepravidelnými formami. Za osobitný smer považujeme tudorský štýl ako vplyv anglického kaštieľa vo Windsoru (1824–40) (kaštiele v mestách Nagyugróc, Nádasdladány, Rusovce atď.), z ktorého foremných pokladov – vyberajúcich aj z motívov maurskej a islamskej architektoniky – v druhej polovici storočia vyrástli gotizujúce svetské budovy so zvláštnou atmosférou. Popredné miesto patrí kaštieľu Esterházyovcov v Galante, ktorý dal postaviť gróf József Esterházy (1799–1879) v 60-ich rokoch 19. storočia, niekdajšiu rezidenciu staršej grófskej česneckej vetvy rodiny.

Kaštieľ sa nestaval ako „investícia na zelenom poli“, ale na jeho mieste stál hrad z neskoršieho stredoveku, asi so štvorcovým pôdorysom, ohraničený hradbou, posilnený na rohoch baštami, obklopený vodnou priekopou. Hradbu z tureckých čias dal postaviť Dániel Esterházy (1585–1654) a Pál Esterházy (1587–1645) ako prvok systému pomedznej tvŕdze na Južnom Slovensku, a ako o tom svedčí rovnoveká kamenná tabuľa s latinským textom, zamurovaná do západnej veže súčasného kaštieľa, kompletne bol postavený v roku 1633: „DALI SME POSTAVIŤ NAJLEPŠIEMU A NAJVÄČŠIEMU BOHU, DÁNIEL A PÁL ESTERHÁZY SAMI SEBE A NAŠIM VĎAČNÝM POTOMKOM V ROKU 1633.“ Po tom, čo sultánové vojská v roku 1663 obsadili blízke Nové Zámky, pravidelné spustošenia neminuli ani Galantu, preto hrad ešte viac posilnili a vybavili. Po vytlačení Turkov v 18. storočí hrad – ako aj mnoho iných – bol pristavaný na kaštieľ, a to vďaka prepoštu následne nitrianskeho biskupa Imre Esterházy (1689–1763), a ochranná funkcia objektu kompletne bola zrušená. Baroková rezidencia zapadala do reťazca kaštieľov postavených maďarskými aristokratmi, ktoré sa nachádzali na severo-východ od vtedajšieho politického centra krajiny, Prešporku (Bernolákovo, Ivánka pri Bratislave, Veľký Bieľ, Kráľová nad Váhom, Galanta a o niečo na juh Tomášikovo).

Po viac ako sto rokoch spomínaný József Esterházy rozhodol o kompletnej prestavbe celku, ktorý dovtedy už bol nemoderný. Gróf bol veľmi nadšený pre myšlienku, aby tradičným centrom na vetvy sa roztrhnutej famílie vyjadrujúci spolupatričnosť bol znovu Galanta, a aby bola postavená aj k tomu primeraná rezidencia, prípravou projektov poveril jedného z významných architektov doby, Antala Wébera (1823–1889), ktorý mal dobré odborné priateľstvo s Miklósom Ybl. Peštiansky architekt cibrený na majstrovskej škole Józsefa Hilda a následne na viedenskej akadémii v 50-ich rokoch 19. storočia v prvom rade pracoval na vidieku a pre aristokratické rodiny projektoval komplety v historickom štýle. (Neskôr sa stal zamestnávaným architektom investícií hlavného mesta, kde projektoval najmä renesančné budovy.) S jeho menom súvisí projekt jedného z najvýznamnejších objektov výstavby romantických kaštieľov vo vtedajšom Maďarsku, postaveného v rokoch 1862–64, a to kaštieľ Erdődyovcov v meste Rotenturm an der Pinka v Rakúsku, takisto on vysníval kaštieľa Zichyovcov v meste Nagyhörcsökpuszta (1852–58), ktorý je už celkom zničený. Dokument s poverením od Esterházyovcov síce dnes ešte nie je známy, ale na základe času výstavby dvoch iných kaštieľov je pravdepodobné, že Wéber v rokoch 1858–62 sa zaoberal s galantským projektovaním. Výsledkom sa stal – v dôsledku zachovania štruktúry predchádzajúceho pôdorysu hradu – objekt trochu charakteru pevnosti, ale neogotického štýlu, okrášlený čulými, asymetricky umiestnenými vežami a strieľňami na rímsach, a novoosadenými exotickými rastlinami v jeho revitalizovanom parku.

Reprezentatívne južné obytné krídlo objektu pozerajúce sa na nádvorie je trojpodlažné a k jej východnému rohu sa pripája bezprostredne – vďaka dodatočnému zásahu, a k západnému koncu pasážou prízemné krídlo, ktoré v minulosti mali hospodársku funkciu. Strednú časť južnej hlavnej fasády rozdeľujú tri rizality vyzdvihnuté lomenými štítmi, na rohu veže so silnou hmotnosťou, ale rozdielneho rozmeru a výšky. Fasáda pozerajúca sa na nádvorie nasleduje hlavnú fasádu, umiestnenie rizalitov je rovnaké s odchýlkou, že stredný bol vyzdvihnutý aj ako menšia veža s pridaným priechodom pre koče. (Na základe línie fasády je určité, že tvar hlavného krídla ovplyvnili danosti predchádzajúcej budovy.) Mimoriadne bohaté a pestré sú architektonické detaily, ozdobné prvky, okná, lomené štíty a rímsy tak veľmi, že svojim charakterom a orientujúcimi motívmi už vystupujú z kategórie gotizácie a pripomínajú architektúru synagógy. Dve prízemné krídla majú oveľa jednoduchší tvar, ich okná sú oblúkové a znakmi romantiky sa stretávame iba na rímsach a lomených štítoch s kaskádovitým riešením.

V hlavnej budove v schodisku pod vjazdom pre koče okrem gotického-rebrovaného pokrytia ostalo gotizujúce schodové zábradlie s bohatým vzorkovaním, a v niekoľkých miestnostiach neogotická alebo nerenesančná štukatúrová klenba. Niekde ešte nachádzame niekdajšie podlahy a dlažby, detaily rámov dverí, a zdá sa, že neskôr môžu poskytnúť dobré oporné body pri náročnej obnove umeleckej pamiatky pre nevyhnutnú rekonštrukciu niektorých detailov. Nad rámec toho o interiéroch a zariadeniach panských apartmánov starých čias nevieme skoro nič, i keď je pravdepodobné, že čochvíľa sa začínajúci dôkladnejší výskum aj z tohto hľadiska môže byť úspešný. Tu musíme uviesť kuriózny záhradný „nábytok“, ktorý sa zachoval skoro zázračným spôsobom, jednu z dvoch studní nádvoria: priemyselná pamätihodnosť vyššia ako človek, vyhotovená z liatiny a formujúca baštu pravdepodobne nemá páru medzi existujúcimi vybaveniami romantických kaštieľových záhrad.

Rodokmeň Esterházy
Neogotický kaštiel Galanta

I keď kaštieľ bol vyhotovený na polovicu 60-ich rokov 19. storočia, pekné plány Józsefa Esterházyho na vrátenie rodinných významností Galanty a na zdedenie preškrtol macošský osud: jeho dcéry, Mária (1827–1833) a Gizella (1837–1852) ešte ako deti sa stali obeťou nákazlivého ochorenia, a syn Géza (1834–1870) odišiel spomedzi živých ešte mladý, 36 ročný, bez potomka. Gróf József zomrel 1. januára 1879, a jeho manželka Róza Barthodeiszky (1795–1879) v tom istom roku ho nasledovala, dňa 4. decembra. (Ich pozostatky odpočívajú v cintorínskej kaplnke, ktorú dal postaviť takisto József.) Smrťou grófa kaštieľ z česneckej hlavnej vetvy Esterházyovcov prešiel na šárošskú vetvu, ale stratil svoju rezideálnu rolu a trvalo ani ho neobývali. Po prvej svetovej vojne vtedajší vlastník, László Pál Esterházy (1857–1942) československému štátu najprv predal statok, neskôr aj kaštieľ a tým vlastne sa pretrhol posledný vlások, ktorý spojoval Esterházyovcov ku Galante.

Po roku 1920 v budove dostali miesto rôzne úrady, a na také účely bola využívaná až do 70-ich rokov 20. storočia. Následne do roku 1990 budovu spravovalo okresné múzeum, potom bola zväčša vyprázdnená a dlhú dobu bola vystavená rozmarom prírody a ľudskému vandalizmu. Pred viac ako dvadsiatimi rokmi vedenie mesta sa pokúsilo sa ujať – spolu s inými pamätihodnosťami – záležitosť kaštieľa, ktorý bol prekrásnym aj v tom znehodnotenom stave a v roku 1993 od štátu získal vlastnícke právo. Zriadili nadáciu (Pro Renovatione), ktorej práca zachovávajúca hodnoty popri rekonštrukcii miestnych kaplniek a sôch z období baroka sa vzťahovala na obidve kaštiele. V oživení tradícií Esterházyovcov za míľnik bol považovaná veľká výstava histórie rodiny v roku 1995 uskutočnená vo Vlastivednom múzeu, a výsledkom toho pozornosť opäť sa zamerala na Galantu a prispela k úspechu rehabilitácie menšieho kaštieľa. I keď slovenský pamiatkový úrad sa naskytoval ako partner aj pri rekonštrukcii a zužitkovaní neogotickej rezidencie – v roku 1994 napríklad vykonávali výskumy umeleckých pamiatok a boli vyhotovené aj mapujúce nákresy -, vyporiadanie osudu objektu napredovalo dosť pomaly. Úsilie mesta začína naozaj dozrievať v posledných rokoch: západné prízemné krídlo, ktoré v nedávnej minulosti bolo obnovené z dotácie, poskytuje domov kultúrnemu inštitútu (v rámci prác boli odkryté aj základy rohovej veže hradu z 16–17. storočia), po jeho úprave bol otvorený park obklopujúci kaštieľ a na hlavnej budove sa mohli začať práce pre zachovanie stavu a obnovu strechy.

Sú tomu skoro tri roky, že vzniklo Občianske združenie Neogotický kaštieľ v Galante, nezisková organizácia, ktorá začala široké hnutie „pre kompletnú obnovu dlhodobo nevyužitej pamiatky“.

V súhrne môžeme povedať, že význam novšieho galantského kaštieľa Esterházyovcov je naozaj značný aj z hľadiska dejín umenia, aj z hľadiska histórie. Životné dielo Antala Wébera, ktorý mal blízko aj k architektúre Frigyesa Feszl, vytvára trvalú trojku objektov spolu s kaštieľmi v meste Vörösvár a Nagyhörcsökpuszta, a vychádzajúc z jej umeleckej kvality je jedným z najlepších z reprezentantov našej romantickej, gotizujúcej architektúry z 19. storočia, vykazujúcich príbuznosť aj s tzv. „Rundbogenstil”-om (polkruhový štýl). Určujúcim aspektom jeho historickej hodnoty zároveň je dedičstvo Esterházyovcov, storočná minulosť famílie začínajúcej v Galante a svojou kniežacou vetvou v 18. storočí už nazývanej ako „prvý maďarský dom“, spolu s pestrosťou ich duchovného a umeleckého dedičstva. Tieto hodnoty a tradície rysujú markantné línie budúcnosti kaštieľa: zachovávanie hodnoty generujúce aj silný cestovný ruch a starostlivosť o historické tradície v rámci pestrého kultúrneho života. Ťažko môže byť pochybné, že k tomu všetkému sa oplatí vytvoriť úzku spoluprácu s turisticky smerodajnými hradmi a kaštieľmi regiónu, ale aj s miestami žijúcej kultúry Esterházyovcov na území Rakúska a Maďarska, mestami Eisenstadt, Forchtenstein a Fertőd.

  Varga Kálmán
historik  

ciara-slabsia

History

FUNERAL CEREMONY IN NAGYSZOMBAT (TRNAVA, SLOVAKIA) ON 26 NOVEMBER 1652

The outcome of the Battle of Vezekény was reported to the Court War Council in Vienna (Hofkriegsrat) by Count Mansfeld. The tragic fate of the one of the most prominent noble families evoked sympathy throughout the Monarchy. The Emperor, the Secret Council (Geheimrat) as well as Count Mansfeld and Count Puchaim expressed their condolences to the family. Until the funeral ceremony, the coffins with the bodies of four Esterházys were displayed in the chapel of the Castle of Sempte (Šintava, Slovakia). The funeral took place in Nagyszombat (Trnava, Slovakia) on 26 November 1652. The funeral procession was greeted at the town gate by the groom of the chamber, Count Erdődy, as representative of the Emperor. The procession with all the members of the Esterházy family led by Baron Dániel Esterházy, representatives of prominent Hungarian aristocratic families, colour-guards of the Esterházy fortresses, delegations of the Hungarian counties and citizens of Nagyszombat proceeded to St John the Baptist Cathedral of Nagyszombat where the coffins were laid in the family crypt.

The funeral oration was held by Tamás Pálffy, Bishop of Nyitra (Nitra, Slovakia) and Paul Hoffmann, Bishop of Pécs. The beautiful shields of the four deceased still decorate the walls of the church. Almost 20,000 people attended the funeral.

Bitka pri Vozokanoch

kotva

ciara-slabsia

Žofia Katarína Ilešháziová

kotva

History

ZSÓFIA KATALIN ILLÉSHÁZY (1547 Bratislava – 12 March 1599, Galanta)

She was the daughter of Tamás Illésházy and wife of Ferenc Esterházy, the Vice-ispán (Viscount; vicecomes) of Pozsony County. Her brother was Baron István Illésházy (1541-1609). She is the one and only objective evidence of the Esterházy-Illésházy kinship.

She was born in 1547 as the sixth child of Tamás Illésházy and the second child of Zsófia Földes de Kismagyar (1528 – 1547). Anna Pogány de Cseb, her father’s first wife, left her father a widower, so Zsófia was born to his second wife. In 1566, she married Ferenc Esterházy de Galántha (1533 – 1606). They had 13 children.

She died in Galanta, in one of the Esterházy properties, in 1599. Her sons Dániel, Pál and the famous Miklós are the founders of the three branches of the Esterházy family.

ciara-slabsia

HISTORY

FERENC ESTERHÁZY (1533 – 1604)

Ferenc Esterházy was a Hungarian noble who served as Vice-ispán (Viscount; vicecomes) of Pozsony County from 1579. He was the founder of the wealthy and prestigious House of Esterházy.

His parents were Benedek Zerhas de Zerhashaz, from the clan of Salamon, and Ilona Bessenyei de Galántha. He was the first of his family to use the title de Galántha (galánthai) when he inherited the lordship of Galánta (today: Galanta, Slovakia) from his mother. He built a Renaissance-style mansion in 1600. Another building situated in the town, a Renaissance-style fortress with four towers, today known as the neo-Gothic castle, was built by his two sons, Dániel and Pál, in 1633.

Ferenc participated in the 1596 campaign against the Turks, serving under commander Count Miklós Pálffy. His son István was killed in the Battle of Keresztes (Mezőkeresztes, Hungary) on 26 October 1596.

FRANTIŠEK ESTERHÁZI Z GALANTY

kotva

ciara-slabsia

DANIEL ESTERHÁZI Z GALANTY

kotva

History

DÁNIEL ESTERHÁZY (26 July 1585, Galanta – 14 June 1654, Šintava, Slovakia)

Dániel Esterházy was a Hungarian noble and founder of the Csesznek branch of the House of Esterházy. He was son of Ferenc Esterházy, Vice-ispán (Viscount; vicecomes) of Pozsony County and Zsófia Illésházy. He was granted the Order of the Golden Spur; he was an imperial counsellor and between 1647 and 1649 he was a member of the tax payment investigating committee. He was also nominated for the post of palatine. He obtained the castle of Csesznek (Csesznek, Hungary) for his family.

He married Judit de Rum et Rábadoroszló (1606 – 1663) on 20 February 1623 in Lakompak. She was the Lady of Gáta (today: Gattendorf, Austria, Hungarian: Lajtakáta). They had twenty children. Their sons Gáspár and Tamás Esterházy died heroically in the Battle of Vezekény in 1652.

In 1633, he had the building constructed that, after many reconstructions, is known today as the neo-Gothic castle.

ciara-slabsia

History

PÁL ESTERHÁZY (1 February 1587, Galanta – 17 January 1645, Nové Zámky, Slovakia)

He was the founder of the Zólyom branch of the House of Esterházy.

His first wife was Countess Zsuzsanna Károlyi de Nagykároly (1590 – 1621). His second wife was Countess Éva Viczay de Loós et Hédervár. His son Ferenc Esterházy died heroically in the Battle of Vezekény in 1652.

In 1633, he and his brother Dániel had the building constructed that, after many reconstructions, is known today as the neo-Gothic castle.

BARÓN PAVOL ESTERHÁZI Z GALANTY

kotva

ciara-slabsia

ESTERHÁZY MIKLÓS

kotva

History

NICHOLAS ESTERHÁZY
( 8 April 1583, Galanta – † 11 September 1645, Großhöflein, Austria)

He was the son of Francis Esterházy (1532 – 1604) and grandson of Benedict Esterházy (1508 – 1583).
He was born in the family of Francis Esterházy, the Vice-ispán (Viscount) of Pozsony County. In 1622, he received the castle and overlordship of Fraknó (Forchtenstein) as well as the town of Eisenstadt (both in Burgenland, Austria), in this way he became the founder of the Fraknó branch of the House of Esterházy.
In 1612, he married Orsolya Dersffy. In Szucsány (Sučany, Slovakia) on 22 July 1624, he married the widow of Imre Thurzó, Baroness Krisztina Nyáry de Bedegh, who died after giving a birth on 17 February 1641. He had three children with his first wife: son Stephen, daughter Christiana, and an unchristened child who died at birth in the Castle of Zólyom (Zvolen, Slovakia) on 15 March 1619. With his second wife he had nine children, the most prominent ones were Ladislaus Esterházy (killed in the Battle of Vezekény) and Paul Esterházy, the later palatine of the country.

He financially supported the construction of the building today known as the neo-gothic castle.

ciara-slabsia

HISTORY

PAUL I, PRINCE ESTERHÁZY OF GALÁNTHA
(8 September 1635 – 26 March 1713)

(full German name: Paul Fürst Esterházy von Galantha; full Hungarian name: galánthai herceg Esterházy Pál) was the first Prince Esterházy of Galántha from 1687 to 1713, Palatine of the Kingdom of Hungary from 1681 to 1713, and an Imperial Field Marshal. Paul was also an accomplished poet, harpsichordist, and composer. He actively participated in various battles against the Ottoman Turks during the Fourth Austro-Turkish War (1663–1664) and the Great Turkish War (1662–1669). Paul is credited with establishing the wealth, power, and influence of the Princely House of Esterházy.
Born in Kismarton (Eisenstadt), Kingdom of Hungary, Paul was the third son of Nicholas, Count Esterházy of Galántha and his second wife Baroness Krisztina Nyáry of Bedegh. His father, Nicholas, bore the office of the Palatine of the Kingdom of Hungary.
Paul was raised in a deeply religious atmosphere and studied at Jesuit institutions in Graz and Nagyszombat. He displayed literary talents at an early age.
On 16 August 1652, Paul’s elder brother Ladislaus was killed in the Battle of Vezekényagainst the Turks. Paul succeeded Ladislaus as Count Esterházy of Galántha and inherited the family’s vast wealth and landholdings at the age of 17.

PRINC PAVOL ESTERHÁZY Z GALANTY

kotva