Galanta ležiaca v centre Matúšovej zeme na Južnom Slovensku bola statkom Esterházyovcov a rodina vo svojom aristokratickom prímení storočia uchováva svoje tunajšie korene. V usadlosti sa nachádzajú až dva kaštiele Esterházyovcov: menší a skromnejší, pôvodom zo 17. storočia, ktorý neskôr bol prestavaný v barokovom štýle, a jeden celok, ktorý je svojimi rozmermi impozantnejší, a ktorý významným, avšak v širšom kruhu skoro neznámym reprezentantom historizujúcej architektúry kaštieľov z 19. storočia v Maďarsku. Kým prvotne spomínaný už ako obnovený slúžil na kultúrne účely, ten druhý desaťročia stojí prázdny a jeho stav sa zhoršuje, iba teraz sa zobúdza z dlhého spánku Šípkovej Ruženky, vďaka miestnym nadšencom a – aspoň tak dôležitým – odborníkom.
Ak by sme chceli vyznačiť historicko-umelecké a historicko-architektonické miesto kaštieľa počas jeho rozkvetu v 19. storočí, tak musíme sa pozrieť viac ako jeden a pól storočia dozadu. Musíme začať s konštatovaním, že v architektúre Maďarska harmonicky pokojný, šľachetne jednoduchý klasicizmus v 40-ich rokoch 19. storočia vystriedala dynamická a rušná romantika s nepravidelnými formami. Za osobitný smer považujeme tudorský štýl ako vplyv anglického kaštieľa vo Windsoru (1824–40) (kaštiele v mestách Nagyugróc, Nádasdladány, Rusovce atď.), z ktorého foremných pokladov – vyberajúcich aj z motívov maurskej a islamskej architektoniky – v druhej polovici storočia vyrástli gotizujúce svetské budovy so zvláštnou atmosférou. Popredné miesto patrí kaštieľu Esterházyovcov v Galante, ktorý dal postaviť gróf József Esterházy (1799–1879) v 60-ich rokoch 19. storočia, niekdajšiu rezidenciu staršej grófskej česneckej vetvy rodiny.
Kaštieľ sa nestaval ako „investícia na zelenom poli“, ale na jeho mieste stál hrad z neskoršieho stredoveku, asi so štvorcovým pôdorysom, ohraničený hradbou, posilnený na rohoch baštami, obklopený vodnou priekopou. Hradbu z tureckých čias dal postaviť Dániel Esterházy (1585–1654) a Pál Esterházy (1587–1645) ako prvok systému pomedznej tvŕdze na Južnom Slovensku, a ako o tom svedčí rovnoveká kamenná tabuľa s latinským textom, zamurovaná do západnej veže súčasného kaštieľa, kompletne bol postavený v roku 1633: „DALI SME POSTAVIŤ NAJLEPŠIEMU A NAJVÄČŠIEMU BOHU, DÁNIEL A PÁL ESTERHÁZY SAMI SEBE A NAŠIM VĎAČNÝM POTOMKOM V ROKU 1633.“ Po tom, čo sultánové vojská v roku 1663 obsadili blízke Nové Zámky, pravidelné spustošenia neminuli ani Galantu, preto hrad ešte viac posilnili a vybavili. Po vytlačení Turkov v 18. storočí hrad – ako aj mnoho iných – bol pristavaný na kaštieľ, a to vďaka prepoštu následne nitrianskeho biskupa Imre Esterházy (1689–1763), a ochranná funkcia objektu kompletne bola zrušená. Baroková rezidencia zapadala do reťazca kaštieľov postavených maďarskými aristokratmi, ktoré sa nachádzali na severo-východ od vtedajšieho politického centra krajiny, Prešporku (Bernolákovo, Ivánka pri Bratislave, Veľký Bieľ, Kráľová nad Váhom, Galanta a o niečo na juh Tomášikovo).
Po viac ako sto rokoch spomínaný József Esterházy rozhodol o kompletnej prestavbe celku, ktorý dovtedy už bol nemoderný. Gróf bol veľmi nadšený pre myšlienku, aby tradičným centrom na vetvy sa roztrhnutej famílie vyjadrujúci spolupatričnosť bol znovu Galanta, a aby bola postavená aj k tomu primeraná rezidencia, prípravou projektov poveril jedného z významných architektov doby, Antala Wébera (1823–1889), ktorý mal dobré odborné priateľstvo s Miklósom Ybl. Peštiansky architekt cibrený na majstrovskej škole Józsefa Hilda a následne na viedenskej akadémii v 50-ich rokoch 19. storočia v prvom rade pracoval na vidieku a pre aristokratické rodiny projektoval komplety v historickom štýle. (Neskôr sa stal zamestnávaným architektom investícií hlavného mesta, kde projektoval najmä renesančné budovy.) S jeho menom súvisí projekt jedného z najvýznamnejších objektov výstavby romantických kaštieľov vo vtedajšom Maďarsku, postaveného v rokoch 1862–64, a to kaštieľ Erdődyovcov v meste Rotenturm an der Pinka v Rakúsku, takisto on vysníval kaštieľa Zichyovcov v meste Nagyhörcsökpuszta (1852–58), ktorý je už celkom zničený. Dokument s poverením od Esterházyovcov síce dnes ešte nie je známy, ale na základe času výstavby dvoch iných kaštieľov je pravdepodobné, že Wéber v rokoch 1858–62 sa zaoberal s galantským projektovaním. Výsledkom sa stal – v dôsledku zachovania štruktúry predchádzajúceho pôdorysu hradu – objekt trochu charakteru pevnosti, ale neogotického štýlu, okrášlený čulými, asymetricky umiestnenými vežami a strieľňami na rímsach, a novoosadenými exotickými rastlinami v jeho revitalizovanom parku.
Reprezentatívne južné obytné krídlo objektu pozerajúce sa na nádvorie je trojpodlažné a k jej východnému rohu sa pripája bezprostredne – vďaka dodatočnému zásahu, a k západnému koncu pasážou prízemné krídlo, ktoré v minulosti mali hospodársku funkciu. Strednú časť južnej hlavnej fasády rozdeľujú tri rizality vyzdvihnuté lomenými štítmi, na rohu veže so silnou hmotnosťou, ale rozdielneho rozmeru a výšky. Fasáda pozerajúca sa na nádvorie nasleduje hlavnú fasádu, umiestnenie rizalitov je rovnaké s odchýlkou, že stredný bol vyzdvihnutý aj ako menšia veža s pridaným priechodom pre koče. (Na základe línie fasády je určité, že tvar hlavného krídla ovplyvnili danosti predchádzajúcej budovy.) Mimoriadne bohaté a pestré sú architektonické detaily, ozdobné prvky, okná, lomené štíty a rímsy tak veľmi, že svojim charakterom a orientujúcimi motívmi už vystupujú z kategórie gotizácie a pripomínajú architektúru synagógy. Dve prízemné krídla majú oveľa jednoduchší tvar, ich okná sú oblúkové a znakmi romantiky sa stretávame iba na rímsach a lomených štítoch s kaskádovitým riešením.
V hlavnej budove v schodisku pod vjazdom pre koče okrem gotického-rebrovaného pokrytia ostalo gotizujúce schodové zábradlie s bohatým vzorkovaním, a v niekoľkých miestnostiach neogotická alebo nerenesančná štukatúrová klenba. Niekde ešte nachádzame niekdajšie podlahy a dlažby, detaily rámov dverí, a zdá sa, že neskôr môžu poskytnúť dobré oporné body pri náročnej obnove umeleckej pamiatky pre nevyhnutnú rekonštrukciu niektorých detailov. Nad rámec toho o interiéroch a zariadeniach panských apartmánov starých čias nevieme skoro nič, i keď je pravdepodobné, že čochvíľa sa začínajúci dôkladnejší výskum aj z tohto hľadiska môže byť úspešný. Tu musíme uviesť kuriózny záhradný „nábytok“, ktorý sa zachoval skoro zázračným spôsobom, jednu z dvoch studní nádvoria: priemyselná pamätihodnosť vyššia ako človek, vyhotovená z liatiny a formujúca baštu pravdepodobne nemá páru medzi existujúcimi vybaveniami romantických kaštieľových záhrad.
