História

RODOKMEŇ ESTERHÁZY

Galanta ležiaca v centre Matúšovej zeme na Južnom Slovensku bola statkom Esterházyovcov a rodina vo svojom aristokratickom prímení storočia uchováva svoje tunajšie korene. V usadlosti sa nachádzajú až dva kaštiele Esterházyovcov: menší a skromnejší, pôvodom zo 17. storočia, ktorý neskôr bol prestavaný v barokovom štýle, a jeden celok, ktorý je svojimi rozmermi impozantnejší, a ktorý významným, avšak v širšom kruhu skoro neznámym reprezentantom historizujúcej architektúry kaštieľov z 19. storočia v Maďarsku. Kým prvotne spomínaný už ako obnovený slúžil na kultúrne účely, ten druhý desaťročia stojí prázdny a jeho stav sa zhoršuje, iba teraz sa zobúdza z dlhého spánku Šípkovej Ruženky, vďaka miestnym nadšencom a – aspoň tak dôležitým – odborníkom.

Ak by sme chceli vyznačiť historicko-umelecké a historicko-architektonické miesto kaštieľa počas jeho rozkvetu v 19. storočí, tak musíme sa pozrieť viac ako jeden a pól storočia dozadu. Musíme začať s konštatovaním, že v architektúre Maďarska harmonicky pokojný, šľachetne jednoduchý klasicizmus v 40-ich rokoch 19. storočia vystriedala dynamická a rušná romantika s nepravidelnými formami. Za osobitný smer považujeme tudorský štýl ako vplyv anglického kaštieľa vo Windsoru (1824–40) (kaštiele v mestách Nagyugróc, Nádasdladány, Rusovce atď.), z ktorého foremných pokladov – vyberajúcich aj z motívov maurskej a islamskej architektoniky – v druhej polovici storočia vyrástli gotizujúce svetské budovy so zvláštnou atmosférou. Popredné miesto patrí kaštieľu Esterházyovcov v Galante, ktorý dal postaviť gróf József Esterházy (1799–1879) v 60-ich rokoch 19. storočia, niekdajšiu rezidenciu staršej grófskej česneckej vetvy rodiny.

Kaštieľ sa nestaval ako „investícia na zelenom poli“, ale na jeho mieste stál hrad z neskoršieho stredoveku, asi so štvorcovým pôdorysom, ohraničený hradbou, posilnený na rohoch baštami, obklopený vodnou priekopou. Hradbu z tureckých čias dal postaviť Dániel Esterházy (1585–1654) a Pál Esterházy (1587–1645) ako prvok systému pomedznej tvŕdze na Južnom Slovensku, a ako o tom svedčí rovnoveká kamenná tabuľa s latinským textom, zamurovaná do západnej veže súčasného kaštieľa, kompletne bol postavený v roku 1633: „DALI SME POSTAVIŤ NAJLEPŠIEMU A NAJVÄČŠIEMU BOHU, DÁNIEL A PÁL ESTERHÁZY SAMI SEBE A NAŠIM VĎAČNÝM POTOMKOM V ROKU 1633.“ Po tom, čo sultánové vojská v roku 1663 obsadili blízke Nové Zámky, pravidelné spustošenia neminuli ani Galantu, preto hrad ešte viac posilnili a vybavili. Po vytlačení Turkov v 18. storočí hrad – ako aj mnoho iných – bol pristavaný na kaštieľ, a to vďaka prepoštu následne nitrianskeho biskupa Imre Esterházy (1689–1763), a ochranná funkcia objektu kompletne bola zrušená. Baroková rezidencia zapadala do reťazca kaštieľov postavených maďarskými aristokratmi, ktoré sa nachádzali na severo-východ od vtedajšieho politického centra krajiny, Prešporku (Bernolákovo, Ivánka pri Bratislave, Veľký Bieľ, Kráľová nad Váhom, Galanta a o niečo na juh Tomášikovo).

Po viac ako sto rokoch spomínaný József Esterházy rozhodol o kompletnej prestavbe celku, ktorý dovtedy už bol nemoderný. Gróf bol veľmi nadšený pre myšlienku, aby tradičným centrom na vetvy sa roztrhnutej famílie vyjadrujúci spolupatričnosť bol znovu Galanta, a aby bola postavená aj k tomu primeraná rezidencia, prípravou projektov poveril jedného z významných architektov doby, Antala Wébera (1823–1889), ktorý mal dobré odborné priateľstvo s Miklósom Ybl. Peštiansky architekt cibrený na majstrovskej škole Józsefa Hilda a následne na viedenskej akadémii v 50-ich rokoch 19. storočia v prvom rade pracoval na vidieku a pre aristokratické rodiny projektoval komplety v historickom štýle. (Neskôr sa stal zamestnávaným architektom investícií hlavného mesta, kde projektoval najmä renesančné budovy.) S jeho menom súvisí projekt jedného z najvýznamnejších objektov výstavby romantických kaštieľov vo vtedajšom Maďarsku, postaveného v rokoch 1862–64, a to kaštieľ Erdődyovcov v meste Rotenturm an der Pinka v Rakúsku, takisto on vysníval kaštieľa Zichyovcov v meste Nagyhörcsökpuszta (1852–58), ktorý je už celkom zničený. Dokument s poverením od Esterházyovcov síce dnes ešte nie je známy, ale na základe času výstavby dvoch iných kaštieľov je pravdepodobné, že Wéber v rokoch 1858–62 sa zaoberal s galantským projektovaním. Výsledkom sa stal – v dôsledku zachovania štruktúry predchádzajúceho pôdorysu hradu – objekt trochu charakteru pevnosti, ale neogotického štýlu, okrášlený čulými, asymetricky umiestnenými vežami a strieľňami na rímsach, a novoosadenými exotickými rastlinami v jeho revitalizovanom parku.

Reprezentatívne južné obytné krídlo objektu pozerajúce sa na nádvorie je trojpodlažné a k jej východnému rohu sa pripája bezprostredne – vďaka dodatočnému zásahu, a k západnému koncu pasážou prízemné krídlo, ktoré v minulosti mali hospodársku funkciu. Strednú časť južnej hlavnej fasády rozdeľujú tri rizality vyzdvihnuté lomenými štítmi, na rohu veže so silnou hmotnosťou, ale rozdielneho rozmeru a výšky. Fasáda pozerajúca sa na nádvorie nasleduje hlavnú fasádu, umiestnenie rizalitov je rovnaké s odchýlkou, že stredný bol vyzdvihnutý aj ako menšia veža s pridaným priechodom pre koče. (Na základe línie fasády je určité, že tvar hlavného krídla ovplyvnili danosti predchádzajúcej budovy.) Mimoriadne bohaté a pestré sú architektonické detaily, ozdobné prvky, okná, lomené štíty a rímsy tak veľmi, že svojim charakterom a orientujúcimi motívmi už vystupujú z kategórie gotizácie a pripomínajú architektúru synagógy. Dve prízemné krídla majú oveľa jednoduchší tvar, ich okná sú oblúkové a znakmi romantiky sa stretávame iba na rímsach a lomených štítoch s kaskádovitým riešením.

V hlavnej budove v schodisku pod vjazdom pre koče okrem gotického-rebrovaného pokrytia ostalo gotizujúce schodové zábradlie s bohatým vzorkovaním, a v niekoľkých miestnostiach neogotická alebo nerenesančná štukatúrová klenba. Niekde ešte nachádzame niekdajšie podlahy a dlažby, detaily rámov dverí, a zdá sa, že neskôr môžu poskytnúť dobré oporné body pri náročnej obnove umeleckej pamiatky pre nevyhnutnú rekonštrukciu niektorých detailov. Nad rámec toho o interiéroch a zariadeniach panských apartmánov starých čias nevieme skoro nič, i keď je pravdepodobné, že čochvíľa sa začínajúci dôkladnejší výskum aj z tohto hľadiska môže byť úspešný. Tu musíme uviesť kuriózny záhradný „nábytok“, ktorý sa zachoval skoro zázračným spôsobom, jednu z dvoch studní nádvoria: priemyselná pamätihodnosť vyššia ako človek, vyhotovená z liatiny a formujúca baštu pravdepodobne nemá páru medzi existujúcimi vybaveniami romantických kaštieľových záhrad.

Rodokmeň Esterházy
Neogotický kaštiel Galanta

I keď kaštieľ bol vyhotovený na polovicu 60-ich rokov 19. storočia, pekné plány Józsefa Esterházyho na vrátenie rodinných významností Galanty a na zdedenie preškrtol macošský osud: jeho dcéry, Mária (1827–1833) a Gizella (1837–1852) ešte ako deti sa stali obeťou nákazlivého ochorenia, a syn Géza (1834–1870) odišiel spomedzi živých ešte mladý, 36 ročný, bez potomka. Gróf József zomrel 1. januára 1879, a jeho manželka Róza Barthodeiszky (1795–1879) v tom istom roku ho nasledovala, dňa 4. decembra. (Ich pozostatky odpočívajú v cintorínskej kaplnke, ktorú dal postaviť takisto József.) Smrťou grófa kaštieľ z česneckej hlavnej vetvy Esterházyovcov prešiel na šárošskú vetvu, ale stratil svoju rezideálnu rolu a trvalo ani ho neobývali. Po prvej svetovej vojne vtedajší vlastník, László Pál Esterházy (1857–1942) československému štátu najprv predal statok, neskôr aj kaštieľ a tým vlastne sa pretrhol posledný vlások, ktorý spojoval Esterházyovcov ku Galante.

Po roku 1920 v budove dostali miesto rôzne úrady, a na také účely bola využívaná až do 70-ich rokov 20. storočia. Následne do roku 1990 budovu spravovalo okresné múzeum, potom bola zväčša vyprázdnená a dlhú dobu bola vystavená rozmarom prírody a ľudskému vandalizmu. Pred viac ako dvadsiatimi rokmi vedenie mesta sa pokúsilo sa ujať – spolu s inými pamätihodnosťami – záležitosť kaštieľa, ktorý bol prekrásnym aj v tom znehodnotenom stave a v roku 1993 od štátu získal vlastnícke právo. Zriadili nadáciu (Pro Renovatione), ktorej práca zachovávajúca hodnoty popri rekonštrukcii miestnych kaplniek a sôch z období baroka sa vzťahovala na obidve kaštiele. V oživení tradícií Esterházyovcov za míľnik bol považovaná veľká výstava histórie rodiny v roku 1995 uskutočnená vo Vlastivednom múzeu, a výsledkom toho pozornosť opäť sa zamerala na Galantu a prispela k úspechu rehabilitácie menšieho kaštieľa. I keď slovenský pamiatkový úrad sa naskytoval ako partner aj pri rekonštrukcii a zužitkovaní neogotickej rezidencie – v roku 1994 napríklad vykonávali výskumy umeleckých pamiatok a boli vyhotovené aj mapujúce nákresy -, vyporiadanie osudu objektu napredovalo dosť pomaly. Úsilie mesta začína naozaj dozrievať v posledných rokoch: západné prízemné krídlo, ktoré v nedávnej minulosti bolo obnovené z dotácie, poskytuje domov kultúrnemu inštitútu (v rámci prác boli odkryté aj základy rohovej veže hradu z 16–17. storočia), po jeho úprave bol otvorený park obklopujúci kaštieľ a na hlavnej budove sa mohli začať práce pre zachovanie stavu a obnovu strechy.

Sú tomu skoro tri roky, že vzniklo Občianske združenie Neogotický kaštieľ v Galante, nezisková organizácia, ktorá začala široké hnutie „pre kompletnú obnovu dlhodobo nevyužitej pamiatky“.

V súhrne môžeme povedať, že význam novšieho galantského kaštieľa Esterházyovcov je naozaj značný aj z hľadiska dejín umenia, aj z hľadiska histórie. Životné dielo Antala Wébera, ktorý mal blízko aj k architektúre Frigyesa Feszl, vytvára trvalú trojku objektov spolu s kaštieľmi v meste Vörösvár a Nagyhörcsökpuszta, a vychádzajúc z jej umeleckej kvality je jedným z najlepších z reprezentantov našej romantickej, gotizujúcej architektúry z 19. storočia, vykazujúcich príbuznosť aj s tzv. „Rundbogenstil”-om (polkruhový štýl). Určujúcim aspektom jeho historickej hodnoty zároveň je dedičstvo Esterházyovcov, storočná minulosť famílie začínajúcej v Galante a svojou kniežacou vetvou v 18. storočí už nazývanej ako „prvý maďarský dom“, spolu s pestrosťou ich duchovného a umeleckého dedičstva. Tieto hodnoty a tradície rysujú markantné línie budúcnosti kaštieľa: zachovávanie hodnoty generujúce aj silný cestovný ruch a starostlivosť o historické tradície v rámci pestrého kultúrneho života. Ťažko môže byť pochybné, že k tomu všetkému sa oplatí vytvoriť úzku spoluprácu s turisticky smerodajnými hradmi a kaštieľmi regiónu, ale aj s miestami žijúcej kultúry Esterházyovcov na území Rakúska a Maďarska, mestami Eisenstadt, Forchtenstein a Fertőd.

  Varga Kálmán
historik  

ciara-slabsia

História

POHREB V TRNAVE 26. NOVEMBRA 1652

Dvornej vojenskej rade vo Viedni podal správu o výsledku Veľkovozokanskej bitky gróf Mansfeld. Tragický osud, ktorý postihol jednu z popredných šľachtických rodín, vyvolal účasť celej monarchie. Cisár, Tajná rada ako aj grófi Mansfeld a Puchaim vyslovili rodine svoju hlbokú sústrasť. Rakvy s pozostatkami štyroch zabitých bratrancov boli až do slávnostného pohrebu uložené v kaplnke Šintavského hradu. Pohreb sa konal 26. novembra 1652 v Trnave. Pri mestskej bráne očakával sprievod vrchný komorník gróf Erdődy, ktorý zastupoval cisára.Všetci príslušníci rodiny Esterházy, na ich čele barón Daniel, zástupcovia popredných uhorských šľachtických rodín, ako aj vlajkonosiči esterházyovských hradov, delegácie uhorských komitátov a mnohí obyvatelia Trnavy sprevádzali sprievod k Chrámu sv. Jána Krstiteľa, kde
boli rakvy uložené do rodinnej hrobky.

Smútočný príhovor mal Nitriansky biskup Tomáš Pálffy a Paul Hoffmann, biskup z Pécsu (Päťkostolie). Krásne štíty štyroch zosnulých sa nachádzajú ešte dnes na stene svätyne. Na pohrebe sa zúčastnilo takmer 20.000 ľudí.

Bitka pri Vozokanoch

kotva

ciara-slabsia

Žofia Katarína Ilešháziová

kotva

História

ŽOFIA KATARÍNA ILLÉSHÁZY
(1547 Bratislava – 12. marec 1599 Galanta)

Dcéra Tomáša Illésházyho, manželka prešporského podžupana
Františka Esterházyho a sestra grófa Štefana Illésházyho
(1541 – 1609). Je jediným nepopierateľným dôkazom príbuzenstva
Esterházyovcov a Illésházyovcov.

Narodila sa v roku 1547 ako šieste dieťa Tomáša Illésházyho a druhé
dieťa Žofie Földesovej (1528 – 1547). Anna Pogányová, prvá
manželka jej otca zomrela, Žofia sa narodila s druhého manželstva
Tomáša Illésházyho. V roku 1566 sa vydala za baróna Františka
Esterházyho (1533 – 1606), s ktorým mali spolu 13 detí.

Zomrela v roku 1599 v Galante na jednom zo statkov Esterházyovcov.
Jej synovia Daniel, Pavol a slávny Mikuláš sú zakladateľmi troch
rodinných vetiev rodiny Esterházy.

ciara-slabsia

História

FRANTIŠEK ESTERHÁZY
(1533 – 1604)

Bol uhorský šľachtic, ktorý od roku 1579 slúžil ako prešporský
vicežupan. Bol zakladateľom majetného a mocného rodu
Esterházyovcov.

Bol synom Benedikta Zerhas de Zerhashaz z rodu Salamon a Heleny
Besenyeiovej z Galanty. Bol prvým z dynastie, kto začal používať
prídomok „z Galanty“ (de Galántha, galánthai), keď po svojej
matke zdedil galantské statky. V roku 1600 dal postaviť
renesančný kaštieľ. Ďalší objekt v meste – dnes nazývaný
neogotický kaštieľ, postavili v roku 1633 jeho dvaja synovia
Daniel a Pavol ako renesančnú pevnosť so štyrmi vežami.

V roku 1596 sa František sa zúčastnil na ťažení proti Turkom.
Slúžil pod velením grófa Mikuláša Pálffyho. Jeho syn, Štefan
padol v bitke pri obci Keresztes (Mezőkeresztes, Maďarsko) dňa
26. októbra 1596.

FRANTIŠEK ESTERHÁZI Z GALANTY

kotva

ciara-slabsia

DANIEL ESTERHÁZI Z GALANTY

kotva

História

DANIEL ESTERHÁZY
(26. júl 1585 Galanta – 14. jún 1654 Šintava)

Uhorský šľachtic, kandidát na post palatína, zakladateľ česneckej
vetvy rodiny Esterházyovcov. Bol synom Františka Esterházyho,
prešporského vicežupana a Žofie Illésházyovej. Stal sa rytierom
rádu Zlatej ostrohy, bol cisársko-kráľovským radcom a v rokoch
medzi 1647 a 1649 bol členom daňovej vyšetrovacej komisie. Bol aj
kandidátom na post palatína. Pre svoju rodinu získal hrad Česnek
(Csesznek, Maďarsko).

20. februára 1623 sa v obci Lakompak (Lackenbach, Rakúsko)
oženil s Juditou Rumyovu z Rábadoroszló (1606 – 1663) a
panovníčkou Gáty (Gattendorf, Rakúsko), s ktorou mali spolu 20
detí. Synovia Gašpar a Tomáš Esterházy hrdinsky zahynuli v bitke
pri Veľkých Vozokanoch v roku 1652.

V roku 1633 postavil objekt, ktorý dnes po mnohých prestavbách
voláme neogotický kaštieľ.

ciara-slabsia

História

PAVOL ESTERHÁZY
(1. februára 1587 Galanta – 17. januára 1645 Nové Zámky)

Bol zakladateľom zvolenskej vetvy rodiny Esterházyovcov.

Jeho prvá manželka bola grófka Zuzana Károlyová (1590 – 1621).
Po druhý krát sa oženil s grófkou Evou Viczayovou z Lósu a
Héderváru. Jeho syn František Esterházy hrdinsky zahynul v bitke
pri Veľkých Vozokanoch v roku 1652.

V roku 1633 so svojim bratom Danielom postavili objekt, ktorý
dnes po mnohých prestavbách voláme neogotický kaštieľ.

BARÓN PAVOL ESTERHÁZI Z GALANTY

kotva

ciara-slabsia

ESTERHÁZY MIKLÓS

kotva

História

MIKULÁŠ ESTERHÁZY
(8. apríl 1583 Galanta – 11. september 1645 Großhöflein)

Bol synom Františka Esterházyho (1532 – 1604) a vnukom Benedikta
Esterházyho (1508 – 1583).

Narodil sa v rodine podžupana Bratislavskej stolice Františka Esterházyho.
V roku 1622 dostal panstvo Forchtenstein a mesto Eisenstadt (oboje v dnešnom Burgenlande) a tak sa stal zakladateľom tzv. fraknóovskej vetvy Esterházyovcov. V roku 1612 sa oženil s Uršulou Derssfyovou. 21. júla 1624 sa druhýkrát oženil s vdovou Kristínou Turzovou, rodenou Nyáriovou v Sučanoch, ktorá zomrela po pôrode syna Františka 17. februára 1641.

S prvou manželkou mal tri deti: syna Štefana, dcéru Kristínu a nepokrsteného syna, ktorý zomrel spolu s matkou pri pôrode dňa 15. marca 1619 na Zvolenskom hrade. S druhou manželkou mal deväť detí, z ktorých najvýznamnejší bol Ladislav Esterházy (padol v bitke pri Veľkých Vozokanoch) a Pavol Esterházy, neskorší palatín a prvé knieža rodiny Esterházy. Nákladnú výstavbu v roku 1633, ktorú realizovali jeho bratia Daniel a Pavol finančne podporoval.

ciara-slabsia

História

KNIEŽA PAVOL ESTERHÁZY
(8. september 1635 Eisenstadt – 26. marec 1713 Eisenstadt)

Bol prvým kniežaťom rodu galantských Esterházyovcov, palatínom
Uhorského kráľovstva (1681 – 1713) a cisársko-kráľovským poľným
maršalom. Bol uznávaným básnikom, čembalistom a skladateľom.
Bojoval v početných bitkách proti Turkom počas Štvrtej rakúsko-tureckej
vojny (1663–1664) a Veľkej tureckej vojny (1662–1669). Pavla považujú za zakladateľa majetku, moci a vplyvu rodu Esterházyovcov.

Narodil sa v obci Kismarton (Eisenstadt, Rakúsko) ako tretí syn grófa
Mikuláša Esterházyho z Galanty a jeho druhej manželky barónky
Kristíny Nyáryovej z Bedeghu. Jeho otec Mikuláš slúžil ako palatín
Uhorského kráľovstva.

Pavla vychovávali v hlboko náboženskej atmosfére, študoval v jezuitských
inštitúciách v Grazi a Trnave. Jeho literárny talent sa prejavil veľmi skoro.
16. augusta v roku 1652 Pavlov starší brat Ladislav padol v bitke proti
Turkom pri Veľkých Vozokanoch. Pavol nastúpil na miesto svojho brata
ako gróf Esterházy z Galanty a ako 17 ročný zdedil obrovský majetok svojej rodiny. Zomrel počas epidémie čierneho moru v Eisenstadte.

PRINC PAVOL ESTERHÁZY Z GALANTY

kotva